Jazz je hudobný žáner, ktorý vznikol začiatkom 20. storočia v New Orleans v Luisiane. Vznikol postupným zlúčením afro amerického folklóru s európskymi hudobnými tradíciami...

Štýl sa vyznačuje improvizáciou, zvláštnym spôsobom tvorby tónu a stretávaním niekoľkých metrorytmických pásiem. Džez znamenal zásadný prevrat v populárnej hudbe 20. storočia.

Z tohto štýlu od jeho vzniku vzniklo mnoho iných štýlov ako napríklad Big band swing-style v rokoch 1930-1940, Bebop od polovice 1940 roku, rôzne druhy Latin jazz fúzií ako Afro-kubánsky jazz v rokoch 1950 a 1960, jazz-rock fúzia v rokoch 1970 a 1980, alebo acid jazz, ktorý je prímesou jazzu a vplyv na funk a hip-hopu. Ako hudba je známa po celom svete, využíva miestne národy a regionálne hudobné kultúry, pričom jeho estetika prispôsobená jeho rozmanitému prostrediu a vedie k mnohým štýlom.

Džez je veľmi ťažké definovať, pretože siaha od Ragtime valčíkov až do 2000 sfér syntézy. V určitom čase bolo mnoho pokusov určenia džezu, ale významný kritik Joachim Berendt považuje všetky tieto pokusy za nevyhovujúce. Berendt tento pojem definuje ako "formu umenia" hudby, ktorá vznikla v USA konfrontáciou s hudbou černochov. Ďalej tvrdí aj to, že sa líši od európskej jazzovej hudby, ktorá má osobitný vzťah k času, je definovaná ako 'swing' a jej spontánnosť a vitalita hudobnej produkcie v ktorých hrá hlavnú úlohu improvizácia zvučnosť a spôsob formulácie, ktoré odrážajú osobnosť realizátora. Bol často charakterizovaný aj ako výrobok demokratickej tvorivosti, interakcie, spolupráce a umiestňovania rovnakých hodnôt.

Travis Jakson zaviedol taktiež širšiu definíciu džezu - on hovorí, že "džez je hudba zahrňujúca vlastnosti, improvizáciu, skupinové interakcie, rozvoj a bytie rôznych hudobných možností." Podľa Krina Gabbarta je hudba tohto štýlu chápaná ako súčasť súvislej tradície.

Nech sú v džezovej skupine akokoľvek dobrí hráči, nikdy nezahrajú v rovnakom zložení rovnakým spôsobom dvakrát po sebe. Džezový hudobník si môže meniť melódie, alebo bude v takte. Európska klasická hudba bola pre skladateľov akýmsi médiom. V New Orleans a Dixielande hrali umelci striedavú melódiu, zatiaľ čo ostatní improvizovali. Od swingovej éry sa big bandy viac blížili a spoliehali na prehľadnú hudbu: dojednania boli buď písomne alebo naspamäť, lebo veľa skorých džezových umelcov nemohlo čítať noty. Neskôr v bebope sa pozornosť presunula späť k malej skupine a boli prijaté minimálne opatrenia.

Zmena alebo transformácia džezu na základe nových vplyvov bola spočiatku často kritizovaná - Andrew Gilbert tvrdí, že jazz má "schopnosť absorbovať a premeniť vplyvy" z rôznych hudobných štýlov. Niektorí nadšenci zase džez argumentovali pre užšie definície, ktoré vylučujú množstvo iných druhov hudby. Džezoví hudobníci sa sami často zdráhajú definovať hudbu, ktorú hrajú. Duke Ellington zhrnul džez slovami: "Toto je hudba". Niektorí kritici však kritizovali Ellingtona, že jeho hudba nebola džezom, pretože bola riadená a prehľadná. Na druhej strane Ellingtonov priateľ Earl Hines, ktorý bol dvadsiatym sólistom uviedol transformatívnu verziu Elingtonovych skladieb, ktoré popísal jazzový kritik Ben Ratliff z novín New York Times ako dobrý príklad jazzového procesu.

Obchodno-orientovaná populárne formy džezovej hudby boli dlho kritizované a to najmä od vzniku Bopu. Tradičný džezoví nadšenci zamietli Bop. V roku 1970 dochádza ku komerčnému znehodnoteniu hudby. Podľa Bruca Johnsona mala džezová hudba vždy "napätie medzi džezom a komerčnou hudbou a umením." Village Voice a jazzový kritik Gary Giddins tvrdia, že pri vytváraní a šírení jazzu sú stále dominantné veľké zábavné podniky.

Počiatok džezu 
Od roku 1808 priniesol Atlantický obchod s otrokmi takmer pol milióna Afričanov do Spojených štátov. Otroci pochádzali vo väčšine zo západnej časti Afriky a s nimi prišli aj silné kmeňové hudobné tradície. Na festivaloch sa predstavovali africké tance s bubnami, ktoré boli organizované v nedeľu na miesto Konga. Africká hudba bola veľmi funkčná, rituálna a zahŕňala piesne práce a terénne hulákanie. Africké tradície využili single-line melódiu a call-and-response vzor, ale bez európskeho poňatia harmónie. Africké rytmy odrážali reč, vzory a africké použitie váh viedlo k modrej poznámke bluesu a džezu.
Blackface Virginia Minstrels v roku 1843 začala predstavovať tamburínu, husle, banjo a kosti.
Na začiatku 19. storočia bol stále väčší počet čiernych hudobníkov ktorí sa naučili hrať na európskych nástrojoch, najmä na husliach, ktoré slúžia na paródiu európskej tanečnej hudby. Na druhej strane, americko-európskych umelcov minstrel show v Blackface popularizoval ako medzinárodnú hudbu, ktorá sa kombinuje s európskym harmonickým sprievodom. Louis Moreau Gottschalk upravil afro-americkú hudbu prechádzku ružovým sadom a ďalšie melódie otrokov ako hudba piano salónu. Iný vplyv prišiel od čiernych otrokov, ktorí sa naučili harmonický štýl hymny a začlenili ju do svojej hudby ako spirituál. Pôvod blues je nelegálny, aj keď môže byť videný ako svetský náprotivok spirituály. Paul Oliver zameral pozornosť na podobnosti v nástrojoch, hudby a sociálne funkcie na Griots Západu africkej savany.

Ragtime 
V tom istom čase keď bolo zrušené otroctvo nastali nové príležitosti pre vzdelávanie slobodných Afro-Američanov, aj keď bol prísny rasový nátlak - "segregácia" na týchto ľudí. Pre väčšinu černochov boli obmedzené pracovné príležitosti, ale niektorí boli schopní nájsť si prácu v oblasti zábavy. Napríklad čierni klaviristi hrali v baroch, zábavných kluboch a týmto postupom to viedlo až k vzniku Ragtimu.
Ragtime bol populárny aj vďaka hudobníkovi Ernestovi Hoganovi, ktorý bol taktiež afro-američan. Jeho hity sa objavili v roku 1895 a o dva roky neskôr ich Vessy Ossman zaznamenal ako zmes piesní s názvom "Rag Time Medley." Rok 1897 bol významný najmä tým, že biely skladateľ Wiliam H. Krell vydal jeho prvé písomne klavírne dielo s názvom "Mississippi Rag". Tomom Turpinom bola publikovaná aj nová zmes Ragtimu a to "Harlem Rag", ktorá bola neskôr kritizovaná Afro-američanmi.

"Original Rags" vytvoril pianista Scott Joplin a tento druh bol v roku 1899 medzinárodným hitom - "Maple Leaf Rag". Tento významný pianista napísal aj mnoho iných Ragtimov, ako aj "The Entertainer".

Blues ako hudba bola významná aj vďaka propagácii W. C. Handyho, ktorý vytvoril "Memphis Blues" v roku 1912 a "St Louis Blues" v roku 1914. Obe tieto štýly boli považované za jazzové štandardy.

New Orleanska hudba

Táto hudba mala veľký vplyv na vytvorenie skorého džezu. Pre túto hudbu sú typické pochodové kapely, ktoré hrávali na pohreboch bohatých ľudí a boli organizované afro-americkou komunitou. Nástroje, ktoré používali pochodové kapely sa stali základnými nástrojmi džezu - typické bicie. Pre džez boli významné aj malé skupiny samoukov - černošských hudobníkov, ktorí pochádzali z pohrebného sprievodu v New Orleans a hrali kľúčovú úlohu pri šírení skorého džezu.

Meno Buddy Bolden je a bolo často spomínané so spojením "prvý muž džezu". Tento človek je spomínaný niekedy okolo roku 1900, kedy hral džezovú muziku a na základe toho bola aj zaznamenaná jeho pieseň "Buddy Bolden Blues" mnohými inými hudobníkmi. No čo osud nechcel, tento významný hudobník sa niekedy okolo roku 1907 stal duševne chorým a zvyšok života strávil v ústave.

Významným pre džez bol aj pianista Jelly Morton, ktorý začal svoju karieru v Storyville. Od roku 1904 cestoval po svete a hral aj v takých mestách ako Chicago či New York. Jeho štýl nazývaný ako "Jelly Roll Blues", ktorý napísal niekedy okolo roku 1905 a bol uverejnený v tlači v roku 1915 začali zavádzať hudobníci ako New Orleansky štýl.

Medzi ďalšie významné mená tohto obdobia patrili aj W.C. Handy a James Reese, ktorí pôsobili tesne pred začatím 1. svetovej vojny.
Roky 1920-1930 

Džez si v týchto rokoch vytváral reputáciu a najmä príslušníci staršej generácie ho vnímali tak, že ohrozuje staré hodnoty v oblasti kultúry. Medzi hlavné centrum rozvoja nového "Hot džezu" patrilo Chicago, kde sa King Oliver pripojil k Billovi Johnsonovi. Už v roku 1924 sa Louis Armstrong pripojil k hudobnej skupine Fletchera Hendersona ako sólista a vystupoval s ňou 1 rok. Po 1. roku pôsobenia založil Louis Armstrong svoju vlastnú hudobnú skupinu s názvom "Hot Five".

Medzi významné kapely ktoré ovplyvnili vývoj veľkej skupiny s názvom SWING JAZZ patria kapely: Fletchera Hendersona, Duka Ellingtona v New Yorku a Earla Hinesa v Chicagu.

Swing 
Rok 1930 patril populárnym veľkým swingovým kapelám, v ktorých niektorí solisti sa stali takými známymi ako ako vedúci skupiny.

K významným postavám vývoja veľkých džezových kapiel vrátane kapelníkov a aranžerov patrili: Count Basie, Cab Calloway, Jimmy a Tommy Dorseyovci, Duke Ellington, Benny Goodman, Fletcher Henderson, Earl Hines, Glenn Miller a Artie Shaw.

Swing bol taktiež tanečnou hudbou. Aj keď to bola kolektívna hudba, swing ponúkal individuálnym hudobníkom šancu a improvizáciu v melódii, tematické sóla, ktoré boli občas zložité, ale dôležité pre hudbu. Ako tak čas plynul, začala v Amerike ustupovať aj rasová segregácia postupom času už bieli kapelníci začali medzi seba prijímať aj čiernych hudobníkov a naopak čierni hudobníci prijímali taktiež bielych. Asi v polovici roku 1930, Benny Goodman najal pianistu Teddyho Wilsona, vibrafonistu Lionela Hamptona a gitaristu Charlieho Christiana a vytvoril malú skupinu.

Na začiatku roku 1940 sa začal objavovať nový štýl nazvaný ako "Jumping the blues" tzv. skákajúci blues, ktorý používa malé kombá, horné tempo hudby a blues akordu. Jumping the blues čerpal z bluesu "boogie-woogie" z roku 1930.
Začiatky v Europskom džeze 
Významným typom džezu v Europe bol tzv. "Gipsy džez", ktorý tvoril mix amerického swingu z roku 1930 a bol popularizovaný belgickým gitaristom Djangom Reinhardtom.

Medzi hlavné nástroje Europskeho džezu patria: oceľové strunové gitary, husle a kontrabas. Sóla prechádzajú od jedného hráča k ostatným tak ako na gitaru, tak aj na basu a základom je rytmická sekcia. Niektorí muzikanti vychádzajú z toho, že džez bol privezený z Philadelphie do Francúzska Eddiem Langom a Joeom Venutom, hudobníkmi ktorí propagovali gypsy džez.
Roky 1940-1950

Dixielandské oživenie 
Na konci roku 1940 dochádza k oživeniu hudby v Dixielande a dochádza k návratu na pôvodný New Orleansky štýl. V tom čase dochádza k tomu, že sa opäť začala vydavať džezová klasika ktorej tvorcami boli Oliver, Morton a Amstrongove skupiny z roku 1930. K obnove sa v tomto období pričinili dve skupiny hudobníkov. Prvú skupinu tvorili hudobníci, ktorí tvorili v tradičnom štýle. Medzi týchto hudobníkov patria napríklad Bob Crosby, Max Kaminsky, Eddie Condon a Will Bill Davison. Hudobníci druhej skupiny boli najmä mladí hudobníci ako skupina "LU WATTERS". Osobou, ktorá je pre džez taktiež dôležitá bol Louis Armstrong, ktorý sa koncom roka 1940 stal vedúcim kapely "ALLSTARS". Dixieland patril medzi najpopulárnejšiu časť výskytu džezu v USA, Európe a Japonsku.

Bebop 
Začiatkom roka 1940 pomohol BEBOP prejsť od chudobnejšieho tanca populárnej hudby k náročnejšiemu. Vyskytoval sa najmä v tanečnej hudbe. Od swingu sa líšil najmä tým, že swing chcel počúvať, bez tanca. V Bebope hráči dbajú na súzvuk založený na improvizácii, využívajú náhradné akordy, menia ich a podobne. Štýl bubnovania je prchavý a výbušný.

Bebop sa začiatkom roku 1950 stal uznávanou súčasťou džezovej slovnej zásoby aj napriek nepriateľskej kritike. Medzi najvýznamnejších BEBOP muzikantou patria: saxofonista Charlie Parker, klaviristi Bud Powell a Thelonious Monk, bubeník Max Roach a trumpetisti Dizzy Gillespie a Clifford Brown.

Cool (chladný) džez
Na rozdiel od Bebopu bol cool džez štýlom kľudu, hladkosti, jemnosti, pohody. Po prvýkrát sa objavil začiatkom roka 1950 v New Yorku ako zmes štýlov zvyčajne bielych muzikantov a čiernych bepop muzikantov. Tento druh džezu mal ohlasy v Európe a to najmä na Škandinávskom polostrove. Významné v ňom boli osoby ako saxofonista Lars Gullin, klaviristka Bengt Hallbergová, pianista Bill Evans, ktorý hľadal spôsoby ako ináč tvoriť svoju improvizáciu. Teoretické základy cool džezu stanovil slepý klavirista Lennie Tristano a jeho vplyv sa tiahne až do konca free džezu.

Hard (ťažký) Bop 
Tento druh Bopu pochádza z rozšírenia Bebopu o hudbu, ktorej súčasťou sú vplyvy rhythmu a bluesu, gospelu a bluesu a hry na saxofón a klavír. Je vytvorený v polovici roku 1950 ako reakcia na cool džez. Významné osobnosti hard bepopu boli Kvintet a Art Blakey, pianista Horace Silver a trúbkar Clifford Brown.
Modal (formálny) džez 

Vývoj modal džezu sa začal niekedy koncom roka 1950. Jeho režim a hudobná stupnica sú základom hudobnej štruktúry a improvizácie. Predtým ako vznikol modal džez boli sólisti zvyknutí hrať solo, ktoré presne zapadá do daného akordu, ale po jeho vzniku sa forma pre sólistov ustálila v akejsi harmonii melódie. Najvýznamnnejšou osobou v rámci tohto džezu bol Miles Davis, ktorý vytvoril najpredávanejší album s názvom "King of Blue". Medzi ďalšie významné osoby patrili John Coltrane a Herbie Hancock.